O PRÁCI

            Skúsenosť ma naučila, že „moji chlapci“, keď začnú pracovať, vždy si nájdu nejaké „potulné remeslo“. Živia sa ako vodiči dodávok alebo diaľkových kamiónov, ako poslíčkovia... Hlavne v Paríži často vyhľadávajú miesta poslíčkov. Páči sa im to. Jazdia z miesta na miesto a ich auto alebo motorka im dodávajú pocit sily a slobody. Mesto patrí im. A predovšetkým nie sú na nikom závislí (alebo si to aspoň myslia). Nestojí nad nimi nijaký šéf, deň si môžu zorganizovať podľa seba.
            Vlastne nepoznám nikoho, kto by šiel pracovať do továrne. Nedokážu sa prispôsobiť jednotvárnej a zle platenej práci. Makať, z práce domov, vyspať sa a znova všetko dookola a nič viac? Toto oni nikdy neprijmú. Ale predovšetkým neznášajú dozor, nadriadených, príkazy. Hovoria: „Nie je to môj otec, ani moja mama, nebude mi nikto rozkazovať...“ Z takejto práce sa vyparia okamžite, ani nepočkajú na výplatu. Alebo tam zájdu s pár kamarátmi a vyhrážajú sa majiteľovi. Koľkokrát som musel zasahovať, aby som zabránil nepríjemnostiam!
            Pomáham týmto chlapcom pri hľadaní práce. Oslovujem majiteľov. Keď za nimi prídem, často počujem: „Samozrejme, otče, len mi toho mladého priveďte!“ Raz som takto telefonoval kvôli práci pre jedného chalana s majiteľom reštaurácie. Povedal mi: „Samozrejme, otče, len príďte!“
            Dorazil som k reštaurácii na svojej motorke a postavil som ju pri chodníku. Vtom sa objavil chlapík v ohromnom nablýskanom fáre a kývol na mňa, aby som mu so svojou motorkou uhol. V pokoji som mu vyhovel, motorku presunul a vošiel som do priestorov reštaurácie. Tam som sa opýtal na majiteľa a za sebou som začul: „A čo od neho chcete?“ Bol to ten mužský s fárom.
            Hovorím mu: „Prišiel som kvôli práci.“ On na to: „My tu ale takých ľudí ako ste vy nepotrebujeme...“ To ma poriadne napálilo, a tak som mu odsekol: „Vôbec sa mi nepáčiš, do tvojej putiky by som sa najesť nikdy neprišiel.“ A nato som mu povedal, že som ten kňaz, s ktorým telefonoval. Chvíľu som si myslel, že ho raní mŕtvica.
            Inokedy som zašiel do inej práce s chlapcom, ktorý mal dvadsaťpäť a už pár rokov strávil v base. Vyzeral celkom dobre, nakrátko ostrihaný. Naproti nemu ja v koženej bunde, s vlasmi po ramená. Šéf nás nechal dlho čakať, a keď konečne prišiel, otočil sa k môjmu kamarátovi: „Prepáčte, otče...“ Ten ho hneď upozornil: „Nie, farár je tento tu vedľa...“ Skvele sme sa zasmiali. Vtedy všetko dobre dopadlo a chlapec tú prácu dostal.
            Občas sa stretneme aj s výnimočným prístupom k ľuďom na okraji spoločnosti. Napríklad Jean, ktorý má továrničku na umelé hmoty. Mal ťažké detstvo, dobre vie, čo to znamená dostať sa z mizérie sám a bez pomoci. Raz teda tento chlapík dal do novín inzerát, že hľadá mladých ľudí vo veku šestnásť až osemnásť rokov, ktorí majú za sebou aspoň rok väzenia. Deň nato prišlo za ním asi päťdesiat záujemcov. Vzal prvých dvoch. Jeden z nich tam pracuje už niekoľko rokov, uchytil sa v živote. Šanca, ktorá mu bola daná, mu naozaj pomohla dostať sa z bludného kruhu.
            Najhoršie je, keď dávame peniaze len tak. Poznám jedného chlapca, ktorý si pochvaľuje, aká je cirkev bohatá a štedrá. Každý deň obchádza sakristie a mesačne si od kňazov a sestričiek vyžobre obrovské peniaze. Almužna tieto deti podnecuje k ďalšiemu žobraniu a podporuje ich, aby padli ešte hlbšie. Evanjelium nás nabáda k podpore núdznych, ale určite nemá na mysli takýto spôsob „pomoci“.

                                                                                     (zdroj: Guy Gilbert, Bratr vyvržených)